Tvoj život je cestou sebarozvoja sám o sebe. Často však prebiehala nevedome a väčšina ľudí sa nachádza v póloch, že život sa im iba deje, alebo že iba oni sami riadia svoj život. Tí prví majú ťažkosti prebrať zodpovednosť, tí druhí zas uznať že nemajú všetko pod kontrolou.
Aby celistvý človek mohol prebrať za svoj život zodpovednosť, potrebuje dospieť a stať sa Tvorcom a zároveň vedieť, že nemá kontrolu takmer nad ničím. Plynulosť pohybu medzi konaním a odovzdaním sa je Tanec života – a človek ktorý takto tancuje, kráča po svojej Zlatej Ceste.
Táto Cesta býva v rozprávkach označovaná ako prostredná cesta. Budha prinášal svoje učenie o strednej ceste. Môžeme na ňu teda nahliadať aj ako na cestu celistvosti, cestu integrácie každej zložky našej osobnosti, súboru životných skúseností a ísť po nej plynulo vo svojom strede bez prehnaných extrémov. Je to tá cesta, po ktorej máš kráčať a toto kráčanie si užiť. Kráčať po svojej Ceste znamená žiť svoje poslanie. Kráčať po Zlatej Ceste znamená žiť svoj život naplno, v slobode a láske k životu a bytostiam v ňom.
Zistiť, čo je Tvoja cesta, čo ťa napĺňa, čo ti robí radosť, čo vieš, že chceš v tomto živote zažiť, alebo čo je tvoje poslanie, služba svetu, môžeš iba ty sám. Čo je však pre nás všetkých spoločné, sú životné míľniky a situácie, ktorými prechádzame ako bránami na ďalšie úrovne nášho vývoja (napr. dieťa, mladý muž, dospelý muž, „otec“ (či už svojich detí, alebo vecí ktorým dáš skrze seba vzniknúť), starý múdry muž, …) počas našich životov od narodenia po smrť prechádzame.
Zlatá Cesta má však jednu osobitú vlastnosť, a to že sa nedá celá vopred naplánovať, a tak vykročiť na ňu znamená vykročiť do neznáma…
A keďže z vlastných skúseností vieme, že sa to môže javiť ako strašidelná vec – a tvoj život ti ukazuje či tento prah prekračuješ, alebo sa na ňom zastavuješ a pozeráš sa radšej inam – a tak sa dostávame ku tomu čo pomohlo v živote nám, ku sprievodcovi na ceste: